Ôsmeho mája si celá Európa pripomína koniec najstrašnejšej a najničivejšej vojny v dejinách. Zúčastnilo sa na nej 31 štátov a 110 miliónov vojakov. Na bojiskách i v zázemí, v plynových komorách a na popraviskách, hladom, mrazom a strádaním zahynulo 72 miliónov ľudí. Z toho vojenské straty predstavujú zhruba 25 miliónov. Spojenci stratili asi 60 miliónov ľudí, straty Osi boli okolo 11 miliónov.
Obete Československej republiky predstavovali okolo 365-tisíc občanov. V koncentračných táboroch, ktorými prešlo zhruba 350-tisíc osôb, zahynulo asi 235-tisíc ľudí, z toho 149-tisíc Židov. Hrozné je, že za vojny okrem ďalších civilných obetí umučili a zavraždili vyše 15-tisíc detí prevažne židovského pôvodu, časť z nich aj v deväťdesiatich nacistami vypálených obciach na území Československa.
Pred 79 rokmi skončila II. svetová vojna v Európe, na Slovensku slávime Deň víťazstva nad fašizmom
Do zápasu proti nacistickej hrôzovláde sa zapojili tisíce občanov Československej republiky na západnom i východnom fronte a napokon prostredníctvom Prvého československého armádneho zboru. Oslobodenie Československej republiky stálo životy 140-tisíc sovietskych, 33-tisíc rumunských, viac ako 120 amerických a takmer 100 poľských vojakov, ako aj zhruba 12-tisíc slovenských a českých vojakov, partizánov a odbojárov.
K stratám na životoch v štátoch, ktoré zasiahla vojna, treba pripočítať more poníženia, strachu, stresu a psychických tráum ľudí, ktorí prežili boje, koncentračné a zajatecké tábory, vyčíňanie teroristických kománd SS a ich domácich pomáhačov, ľudí, ktorí prišli o najbližších príbuzných, často o celé rodiny, a ktorí sa nedokázali vrátiť do normálneho života.
Obnova Veľkého Nemecka – začiatok katastrofy
Ôsmy máj ako štátny sviatok je preto príležitosťou pripomenúť si motivácie úsilia nacistického Nemecka o svetovládu, ktorému musela za cenu obrovských obetí čeliť antifašistická koalícia mocností s úplne protikladnými politickými systémami, hodnotovou výbavou a záujmami, teda koalícia ZSSR, USA a Veľkej Británie, ku ktorej sa pridávali ďalšie štáty a odbojové hnutia.
Aj v kontexte slovenských historických skúseností a dnešných záujmov by sme sa mali vrátiť až k 20. februáru 1920, keď bol schválený program NSDAP. V jeho prvom bode sa požadovalo „na základe práva na sebaurčenie národov zjednotenie všetkých Nemcov a vznik Veľkého Nemecka“.
Tento revizionistický cieľ odôvodňovaný kolektívnymi právami nemeckých národnostných menšín a etnickou spravodlivosťou sa na konci roku 1938 naplnil obsadením Sudet na základe Mníchovskej dohody.
Prostredníctvom jej mladšej sestry, Viedenskej arbitráže, zase Maďarsko 2. novembra 1938 uskutočnilo svoje revizionistické plány. Najmä kvôli nim sa stalo spojencom Hitlera pri budovaní nového európskeho poriadku. Slovensko muselo odstúpiť 10 390 štvorcových kilometrov, teda asi pätinu územia, na ktorom žilo 854-tisíc obyvateľov.
Spomienka na nemecký a maďarský revizionizmus bola historickým základom všeobecného presvedčenia, ktoré sa premietlo do všetkých našich bezpečnostných stratégií, že moderná demokratická Slovenská republika je „status quo“ štát, ktorý nemá žiadny záujem, aby sa akýmkoľvek spôsobom a kdekoľvek spochybňovalo povojnové usporiadanie medzinárodnoprávne zafixované Helsinským aktom z roku 1975. Aj preto SR doteraz neuznala jednostranné vyhlásenie nezávislosti Kosova.
Podpora našich životných záujmov
So spomienkou na tieto historické udalosti by sme veru nemali bagatelizovať anexiu Krymu, odvolávajúcu sa na uplatnenie kolektívnych práv tam žijúceho ruského obyvateľstva.
A už vôbec by sme nemali ospravedlňovať a dokonca podporovať agresiu Ruskej federácie proti Ukrajine s otvoreným revizionistickým cieľom pripojiť jej legitímne územia k Ruskej federácii, čo prezident Putin odôvodnil tým, že Ukrajinci sú súčasťou ruského národa a Ukrajina je umelý štát.
Bývalý ruský prezident a predseda vládnucej strany Jednotné Rusko Dmitrij Medvedev dokonca nedávno požadoval celú Ukrajinu úplne začleniť do Ruskej federácie a zbaviť ju akejkoľvek medzinárodnoprávnej subjektivity.
Viac o téme: Vojna na Ukrajine
Putin nie je dosť ľahkomyseľný na to, aby zaútočil na členskú krajinu NATO, myslí si poľský minister obrany
Bývalý ruský prezident a predseda vládnucej strany Jednotné Rusko Dmitrij Medvedev dokonca nedávno požadoval celú Ukrajinu úplne začleniť Ruskej federácie a zbaviť ju akejkoľvek medzinárodnoprávnej subjektivity.
Podpora brániacej sa Ukrajine je preto odmietnutím legitimizovania historického revizionizmu, menenia hraníc vojenskou silou v protiklade Helsinským aktom z roku 1975, ktorý umožňuje zmenu hraníc iba na základe dohody susediacich štátov.
Je to podpora našich životných národných záujmov, keďže premiér s nami susediaceho Maďarska znovu a znovu oživuje trianonskú traumu, rozpráva o odtrhnutých územiach a podporuje Putinovu politiku práve preto, že otvorila zmeny hraníc v Európe.
Nebezpečný ruský revizionizmus
Minister zahraničných vecí Poľskej republiky R. Sikorski vo svojom expozé o hlavných úlohách zahraničnej politiky vlády v pasáži o vojnou sužovanej Ukrajine uviedol, že Poliaci jej budú pomáhať vo všetkých oblastiach „a nepozerať sa z boku, ako to robia iní“.
Zdôraznil, že najdôležitejšou bezpečnostnou hrozbou pre Poľsko je ruská agresia proti Ukrajine, „ktorej cieľom nie je len zničenie ukrajinskej nezávislosti. Rusko sa snaží zvrhnúť medzinárodný poriadok nastolený po roku 1989 – logiku práva a dobrovoľných spojenectiev má nahradiť logika sily, sfér vplyvu a diktátu superveľmocí nad svojimi susedmi”.
To, že Červená armáda pred 79 rokmi pomohla oslobodiť Československú republiku za cenu veľkých obetí, je stále predmetom našej veľkej vďaky. Ale v žiadnom prípade to nie je ospravedlnenie pre ruský imperialistický revizionizmus, ktorý hnaný frustráciou z rozpadu Sovietskeho zväzu chce zničiť nezávislú ukrajinskú štátnosť a jej územnú integritu a netají sa túžbou po ďalšom rozširovaní sféry vplyvu Ruskej federácie a územných výbojoch. Tento revizionizmus popiera poučenie zo vzniku II. svetovej vojny a ohrozuje mier v celej Európe.